Pri tomto príbehu ma chytá nostalgia. Nastúpila som do autobusu a hneď ma upútala skupinka elegantných pánov a dám, ktorí stáli uprostred. Zrejme išli z nejakého večierka, alebo stretnutia, poprípade z koncertu. Chvíľu som rozmýšľala, či by som tak elegantne oblečená cestovala mestskou hromadnou dopravou. Asi by som volila radšej taxík. Oni však mali z toho zjavne zážitok, lebo sivovlasý pán s okuliarmi so zlatým rámom si pochvaľoval, aké je to úžasné, že sa vezú všetci spolu v autobuse a nie v aute. Boli to kolegovia, ktorí učili na vysokej škole a keď prebrali ako úžasne bolo na večeri, začali rozoberať študentov.
Áno, boli to dávne časy, keď všetci chodili normálne do školy a rozmýšľali, ako sa uliať z prednášky, či vyučovania, kde videli svojich profesorov, či učiteľov naživo. Boli to časy, keď boli knižnice otvorené a praktické časti ste mali naozaj a nie „akože“. Nikto nemal stres z toho, či mu padne signál internetu uprostred skúšky, alebo prednášky.
Vráťme sa však k elegantne oblečeným kolegom. Pán s plešinou podotkol, že študenti sa už tak nesnažia a lezie mu na nervy, že skoro všetci popri dennom štúdiu pracujú. Čiernovlasá kolegyňa mu oponovala, že už je iná doba a ak chcú byť samostatní, tak nech sa snažia a sivovlasý pán podotkol, že nikomu hodnotenie „A“ nedá, lebo najlepšie vie všetko aj tak on. Hnedovlasá kolegyňa s milým výrazom ich chvíľu počúvala a potom povedala, „Tak to ja mám úplne inú teóriu. Hneď študentom oznámim, že ak niekto nechce, nech nie je na mojich prednáškach. Mne plat beží a ak na skúške nevie, vyhodím ho. Ak nevie, alebo nepríde na ďalší termín, zase ho vyhodím a potom dostane dekanský. A keď nespraví, no tak sa rozlúčime.“
Ostatní jej začali oponovať, že študenti ich vyhrabú aj spod zeme ak im „prihára“ a nemajú to srdce definitívne ich vyhadzovať. Vraj to robia len v krajnom prípade a často obetujú svoj voľný čas, dokonca aj v noci. Hnedovlasá kolegyňa ich nechala, nech sa vášnivo porozprávajú a potom sa na nich usmiala, „Ja si samu seba vážim. Študenti dostanú termín včas a môžu sa zariadiť. Nikdy nezoberiem telefón ak mi zasahujú do súkromia. Vlastne na súkromné účely mám iný telefón.“
Pán s plešinou na ňu prekvapene pozrel, „Keď ja vyhodím dvoch, či troch a to sa snažím...koľko zostane v ročníku tebe?“ Hnedovlasá kolegyňa naňho sebavedome pozrela, „Zatiaľ som nevyhodila nikdy nikoho, lebo všetci sedia na mojich prednáškach a na skúške to vedia.“ Na to nastalo medzi nimi ticho a ja som už musela vystúpiť. Ale bolo to pre mňa prínosné.
