Nastúpila som do preplnenej električky číslo deväť. Neviem, čo všetci robili v Ružinove, alebo prečo celý Ružinov cestoval smer Karlova ves, ale zdalo sa mi, že každý potreboval ísť niekam práve touto električkou. Pri dverách som sa nemala kde chytiť, tak som sa snažila pretlačiť bližšie k sedačkám. Nič ma nevie vytočiť viac, ako keď má niekto položené tašky na vedľajšom sedadle v preplnenej električke. Hoci sme sa nemali pomaly kde držať, jedna pani obsadila pre istotu dve sedadlá. Na jednom sedadle sedela ona a na druhom veľké tašky, v ktorých mala hrnce.
„Určite tie hrnce niekde ukradla“, povedala pani v strednom veku svojej dospievajúcej dcére tak, aby to viacerí počuli. Dospievajúca dcéra sa rozosmiala a spolu s ňou ďalší cestujúci. Osobne som si nemyslela, že pani v dlhom čiernom kabáte a drdolom na hlave, ktorá zaberala dve miesta, niečo ukradla. Rozhodne mi však liezla na nervy jej nevšímavosť a pohľad uprený do neznáma, v štýle, "mňa sa tu nič netýka". Električka zastala na ďalšej zastávke. Skoro nikto nevystúpil, ale pre istotu sa natlačilo dnu minimálne dvadsať ľudí. Práve som si formulovala v hlave, čo tej pani s drdolom poviem a ako jej vysvetlím, že tašky si môže položiť aj na zem. Cítila som, ako sa spoza mňa niekto prediera a keby som sa neuhla, tak ma asi prevalcuje. Hoci som si myslela, že ide o niekoho veľkého, mýlila som sa. K panej, s drdolom sa postavila stará pani nízkeho zavalitého vzrastu a zahľadela sa na hrnce. Po krátkej chvíli sa direktívne opýtala: „Dobre sa sedí tým hrncom?“
Pani s drdolom na ňu pozrela a aj keď možno chcela oponovať, výraz starej pani nízkeho vzrastu ju zastavil. Začala tašky dávať dole. Stará pani nízkeho vzrastu si uveličene sadla, nohou ešte jednu tašku s hrncami elegantne posunula viac pred pani s drdolom a pár ľudí sa zasmialo. Rozmýšľala som, prečo sme všetci nechali tie hrnce vlastne tak dlho „sedieť“? Keby neprišla stará pani nízkeho vzrastu, asi by „sedeli“ až do Karlovky, kde s majiteľkou cestovali.
