Príbeh z MHD: Ak budem stará a chorá, nemám právo na život?

Autor: Gabi Halmová | 14.2.2016 o 15:07 | Karma článku: 12,56 | Prečítané:  2274x

Dnes ráno som nasadla do novej električky číslo štyri na Molecovej. Oproti mne sedela stará upravená pani, ktorú som si extra nevšímala a počúvala som hudbu ako vždy.

Po chvíli som si všimla, že ma po kolene klepká "priesvitná" ruka. Vytiahla som si teda slúchadlo a pozrela som na starú pani. Vtedy som si všimla, že krk nemá tak dôsledne omotaný šálom, ale že má šancov golier. Napriek tomu bola pekne a čisto oblečená a upravená.

„Prepáčte, že sedím bokom, ale mám železný korzet a neviem sa posadiť tak, aby ste mali viac miesta“, povedala stará pani. Usmiala som sa, že to vôbec nevadí, pretože miesta v nových električkách sú tak trochu nelogicky natesno. Ale stará pani sa rozhovorila, že ide na burzu predať svoje krásne večerné šaty, aby mala na základné potraviny a potom začala hovoriť niečo oveľa závažnejšie. Rozhodla som sa, že jej príbeh napíšem, aj keď som ho ešte nestihla overiť. Viem, že by som si mala najprv všetko overiť, ale aj keby bolo niečo prekrútené, alebo pridané, je to na zamyslenie. Nebudem udávať žiadne mená, ani miesta, aby to nikoho nepoškodilo, ale píšem to tak, ako mi to pani Milka porozprávala.

Pani Milka bola učiteľka a celý život bola zvyknutá pracovať a to aj na rôznych iných projektoch. Jej manžel námorník postupne prepadol tomu, čo sa námorníkom pripisuje -  „ženy a alkohol, to bolo jeho.“ Hoci mali krásne deti, manžel sa neznormalizoval a tak sa pani Milka rozhodla, že bude lepšie bez neho. Zobrala prácu aj po večeroch, aby deťom nič nechýbalo. Darilo sa jej a povedala, že nemala problém zarobiť. Keď deti dorástli, kúpila každému byt a každý si žil svoj život. Prvá rana prišla, keď jej syna pri lúpežnom prepadnutí zavraždili. Ako sa hovorí, ak rodič prežije svoje dieťa, je to asi tá najväčšia a neutíchajúca bolesť. No ani druhá dcéra, ktorá vyštudovala, nemala práve šťastie. Vydala sa za tyrana, ktorý možno navonok vystupoval ako ukážkový manžel, ale po nociach ju psychicky týral. Jej utrpenie skončilo tým, že si našiel mladú milenku. Ešte predtým však stihol preflákať všetky spoločné peniaze. Našťastie sa s ňou rozviedol a ona sa môže pomaly stavať na nohy, aj keď začína od nuly. Medzitým sa vnuci pani Milky rozutekali do sveta, kde aj úspešne zakotvili. Minulý rok pani Milka cestovala z mesta domov v električke. Vraj električka prudko zabrzdila a ona spadla tak nešťastne, že jej slabé kosti to nevydržali. Výsledok bol sedem zlomenín a skončila v nemocnici. Lekári skonštatovali, že musí nosiť železný korzet, je to osteoporóza a nič sa s tým už nedá robiť, keďže pani Milka sa blíži k osemdesiatke. Povedala, že od toho úrazu má stále zle zrastené rameno – čo mi aj ukázala, ale nikoho to nezaujíma. Sama si vybavila CT, magnetickú rezonanciu a podobné vyšetrenia, lebo inak by čakala neskutočne dlho a možno by sa ani nedočkala. Lenže tieto vyšetrenia jej boli k ničomu, lebo lekári zase skonštatovali „noste železný korzet a neseďte.“  Pani Milka sa pozastavila nad tým, ako sa má vyhnúť sedeniu, veď predsa nemôže celý deň len ležať a stáť.

Špeciálnu opateru dostali len tí, ktorí si to „zaplatili“ – vraj sa dokonca niečo také odohralo pred ňou keď ležala v izbe. Zúčastnení netušili, že nespí a všetko o čom a bavia, vníma. Napriek vážnemu úrazu, ju už po piatich dňoch pustili domov. Sanitka ju vysadila pred domom, vraj po schodoch vyjde, lebo je tam zábradlie. A potom mi pani Milka položila otázky: „Mám udať lekára, že berie úplatky? Mám chodiť po meste s tým, že som tá, ktorá ho udala? Chcem tak veľa, keď len prosím, aby len vyskúšali nejakú liečbu a nechcem železný korzet? Z čoho im mám dať úplatok? Vedia aký mám dôchodok? Keď prídem na kontrolu, lekár si len píše do počítača, ale nikdy ma neprezrie, nikdy nenavrhne žiadne rehabilitácie. Som stará a chorá, tak to už nemám právo na lepší život aj keď som poctivo pracovala? Mám si život zobrať, aby som nebola bremenom?

V tomto momente som už mala stiesnený pocit. Spomenula som si, ako zomieral môj úžasný starý otec, mimochodom profesor, ktorého si v jeho kruhoch nesmierne vážili. Lekári konštatovali, že „má pekný vek“ a aké je to super, že sa takého veku dožil. Ja som však mala na háku či je to pekné, ja som chcela, aby netrpel a aby sa k nemu nesprávali tak, že ich jeho zomieranie otravuje. Nehovorím, že sa tak správajú všetci, poznám aj úžasných lekárov, ktorí dajú na dlaň aj srdce. Ale je smutné, že sú aj takí, ktorí povedia, „že to už je pekný vek a tam sa už nič nedá“...

A k pani Milke len toľko, že som si zobrala na ňu kontakt, aj keď ma neprosila o pomoc. Potrebovala sa len rozprávať...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?