Samozrejme, vôbec nechcem útočiť na tie návody, mottá a obrázky. Niekedy sú totiž naozaj pekné a majú v sebe múdrosť, ak by sme sa podľa toho riadili. Človek je však lenivý tvor a preto si myslí, že už len zdieľaním, čiže jedným klikom sa koná pozitívne myslenie a život bude krásny a ružový. Potom sa stane niečo s čím nikto nepočíta a zistíme, že tie pekné návody, mottá a obrázky sú nanič, lebo hoci máme materiálu minimálne na celú knihu, podliehame panike, strachu, či neistote. Neveríme si a nenávidíme „pozitívne myslenie“, lebo sme tak mysleli a ono sa to pokašľalo. Raz na mňa istá žena vyletela, že ako má pozitívne myslieť, keď nemá podporu v rodine? Práve o tom to je. Pozitívne sa myslí veľmi jednoducho ak sedíte na slniečku, máte zlatú kreditku, všetci vás milujú a svet je krásny.
Keďže sama patrím medzi takzvaných „prúserákov“, musela som sa naučiť myslieť pozitívne a to naozaj, bez zdieľania motivačných hesiel, lebo to by mi nepomohlo. (Nejaké samozrejme občas zdieľam :-D .) Nikdy nič nerobím s myšlienkou, že to bude zlé, ani si nepredpovedám katastrofické scenáre.
Začalo to jednoduchými vecami, ktoré by si bežný človek ani nevšimol. Napríklad ak stojím v rade, pokladňa kde chcem platiť sa pokazí, menia sa služby, robia storno, alebo ju zavrú. Takže je jedno kam sa postavím minimálne raz za týždeň sa to stane. „Super pevná“ igelitka sa mi väčšinou roztrhne, dáždnik sa v najväčšom lejaku zlomí a v internetovom obchode často nemajú to čo si objednám, lebo hoci to bolo na sklade, „práve“ sa to minulo. Ak sa má pokaziť električka pokazí sa práve vtedy ak nestíham. Zohnať taxík ak ho raz za čas súrne potrebujem, je nemožné. Ak už ma nič nezabrzdí, tak aspoň vchodové dvere, ktoré sa zaseknú a treba reštartovať celý systém.
Potraviny v záruke sa mi občas pokazia a čo sa týka elektroniky, pokazí sa maximálne týždeň po záruke. S výnimkou posledného mobilu, ktorý sa záhadne pokazil dva týždne po kúpe a ja som sa tešila, že je v záruke. Samozrejme, že mi ho vrátili s tým, že tam bola tekutina, čo nebolo možné, lebo ani nezmokol, ani nebol v pare a pokazil sa pri nabíjaní cez noc, ale zrušili mi záruku.
Práve keď najviac potrebujem peniaze, práca v ktorej pôsobím, skončí, alebo mi jednoducho nezaplatia. Ak aj mám nejaké peniaze, hneď sa nájde niekto, kto si ich vyúčtuje, alebo príde nečakaný výdaj.
Taktiež je typické, že ak niekde letím, stratia mi batožinu, poprípade sú moje veci po celom páse a kufor je otvorený. Nesmiem zabudnúť ani na možnosti štrajku, alebo na to, že nie sú podmienky na lietanie. Nepoznám nikoho, koho by pustili do zlého lietadla, ale ja som v Paríži veselo nasadla na lietadlo do Ríma, namiesto do Viedne. Ak už aj doletím a mám batožinu, niečo bude s hotelom, takže sa musím ubytovať inde, pritom nikdy to nie je lepšia kategória ako som mala pôvodne mať a vždy z toho vyplynie, že mi nevedia inak pomôcť. Stáva sa mi aj to, že ma zadržia na hranici pre neuveriteľné dôvody. Vždy ma pustia, ale verte mi, že aj hodina pobytu v uzamknutej miestnosti s ďalšími ľuďmi a bez pasu je čudná a o tom, že už som nespočetne veľa krát absolvovala celkovú osobnú prehliadku, tiež nemusím hovoriť. To, že sa im vždy niečo na mojej príručnej batožine „nezdá“ je tiež normálne – vždy je tam „niečo“, záhadná vec, ktorú nikdy nenájdu, ale skenujú to donekonečna.
Vyššie uvedené, sú len bežné komické situácie, na ktorých sa ohromne bavím ja aj celé okolie. Vlastne, to je môj „tréning“ na vážne veci, ktoré sa dejú v mojom živote – chybou lekárov mám nevyliečiteľne chorého brata, zo dňa na deň som prestala vidieť s verdiktom, že je to navždy, spadla som pri zlaňovaní, lebo sa mi „záhadne“ uvoľnilo 100x prekontrolované istenie, stiahol ma spodný prúd pri surfovaní a odžila som si aj pád cez skaly pri lyžovaní, lebo sa mi len tak vyplo viazanie, kedy som sa zastavila až dole bez lyží a podobne.
A presne cez všetky väčšie a menšie prekážky, či nešťastia som sa naučila jedno. Ak som sa do tej situácie dostala, musí byť aj cesta von. Možno to nevidím hneď, ale vždy je aj plán „B“. Ak je niečo neriešiteľné, nepomôže mi depresia, hľadanie vinníka, obviňovanie seba ani pomsta a dokonca ani pozitívne mottá a bláboly o tom, aký je život krásny. Pomôže mi len to, že sa vyzúrim, občas sa aj hystericky vyplačem, niekedy to dokonca asi na desať minút vzdám. Potom pochopím, že som na tom naozaj na zle a začnem robiť plán, ako z toho von, pretože ak niečo nechcem, nebudem v tom zotrvávať. Chce to len maximálnu trpezlivosť.
Samozrejme, ak sa stane niečo niekomu z rodiny, je ešte ťažšie nepodľahnúť negatívu. Ale ani v tomto prípade vám zlosť a obviňovanie nepomôže, ani nikoho nevylieči. Ani otázky typu „Čo by bolo keby?“ Jediné, čo vám pomôže, je neprijať ten stav a „skúsiť niečo zmeniť“. Aj keby sa to nedalo, skúšajte, pretože nikto nikdy nenapísal, že ak to pred vami nikto nedokázal, vy nemôžete.
